UMENIE PRIJÍMAŤ

            Otec Pierre rozpráva vo svojej knihe jeden príbeh:
            V chudobnej štvrti Rio de Janeira v centre zdravotnej a sociálnej pomoci skupina ľudí snažila sa pomáhať desaťtisícom tamojších chudákov. Jedného dňa, keď mala službu Francúzka Renée, ktorá tam obetavo pracovala už pätnásť rokov, vošla dnu chudobná černoška a nechala jej tašku s asi kilom zemiakov. Nechala jej ich so slovami: „Toto by som ti chcela darovať!“ Renée sa bránila: „Nie som síce bohatá, ale mám všetko, čo potrebujem. Vezmi si ich ty, máš predsa veľkú rodinu.“ Černoška však trvala stále na svojom. Keď Renée stále odmietala, napokon černoška smutne uzavrela: „Tak ty mi nechceš dožičiť tú radosť, aby som mohla aspoň raz darovať niečo tebe?“
            Skutočne treba mať veľmi citlivé srdce, aby sme správne odhadli, kedy trvať na nezištnosti svojej služby a kedy, naopak, druhému dovoliť, aby sa mohol odplatiť aspoň maličkosťou. Vzťah človeka s človekom totiž neznesie „jednosmernú prevádzku“. Ak sa ten druhý stane iba objektom mojej starostlivosti a štedrosti, ak mu neumožním, aby aj on obdaroval mňa, ponižujem ho, uberám mu z jeho ľudskej dôstojnosti. Snažme sa, aby naše skutky milosrdenstva nikdy toho druhého neokrádali o vedomie, že je pre nás plnohodnotným partnerom, a nie iba objektom súcitu.